Za úsvitu vykúpem sa v rannej rose,
chcem zmyť z nočnej mory pot,
sekerou ma rozsekala,
na popravu mojej vášne použila drôt.
Behám nahá v tichej kráse,
dážď je poslom čistoty,
nôtim vôňu jarných kvetov,
srdce smädné plné túžby,
tajná schránka dobroty.
Zahalím si tvár stuhou dúhy vzdialenej,
odejem si nehu lesov z lístia stromov stvorenej.
Teplý vánok pohladí mi vrásky,
vo vlasoch zbierka motýľov,
bosou nohou dotýkam sa lásky,
som sama sebe Bohyňou.
Som dcérou slnka a dieťa anjelov,
som tulák spiaci v stodole,
som cudzinkou v rodnej zemi
a bosorkou na bôle.
Keď obkľúčim sa temnou nocou,
zver zavíja v rozpakoch,
avšak nebojím sa,
luna ratuje ma,
vzlietnem,
spávam v oblakoch.